Okej, takže, pred úplným úvodom. Teda vlastne pred úvodom úvodu, pretože tento článok bude úvodom do článkov ostatných, si spravíme taký algoritmus, ktorý Vám povie, či ste tu správne.
Vy, čo nemáte čo robiť a klikli ste na tento odkaz lebo sa Vám nechce učiť na zajtrajšiu, pozajtrajšiu alebo včerajšiu skúšku sa vypadnite učiť. Kto si myslíte, že spasí tento ľud ak nie slovenský vysokoškolák študujúci v Brne, takže odkaz pre Vás: „veľa šťastia pri opraváku“. Vy, ktorí ste sem prišli, lebo hľadáte erotický obsah spojený s menom autora, Vás presmerujem týmto odkazom na to správne miesto hneď na začiatku, aby ste nemuseli čítať tento dlhý a nezáživný text, bez jedinej necenzurovanej fotky môjho párku. Odkazujem Vás sem : richardkalisnaked.blog.sme.sk. A nakoniec Vy, preživší ak vaše if a then prešlo všetkými doterajšími časťami a stále čítate, tak Vám v krátkosti poviem o čom tento richard kalis blog č. 2 celý bude. Bude o mne a mojom honení si ega.
Po vyčerpávajúcom prológu by mohol konečne prísť aj názov všakže, so (to je akože anglické takže, chápeš) článok prvý zo série nedokončených príbehov Richarda Kališa nazveme: „Ja a olympiáda ľudských práv“
Niektoré príbehy, ktoré končia ako ten môj, začínajú známosťou. Iné, tie menej socializované to skúšajú správnou obálkou. A príbehy nebohaté, alebo nesocializované majú aspoň šťastie. Ten môj, je však už v tomto ohľade tak trochu originálny, zahŕňa totiž všetky tri hore uvedené spôsoby rektálno-análneho horolezectva.
Kapitola prvá: „známosť“.
Mohol by som tu popísať o tom aký som bol na strednej aktívny. Ako som predsedal študentskej rade, ako som v letných mesiacoch organizoval dobrovoľné školské vyučovanie, ako som sa zúčastňoval od 16tich rokov všetkých možných školení, no pravdou je, že to pravda nie je. Celú strednú školu som paril s partou čechov World of Warcraft. Ten môj príbeh sa začal asi takto. (kulisa: školská chodba, linoleum, prestávka, plná papuľa masla a suchej salámy): „Čau Rišo, pôjdeš na olympiádu ľudských práv, rozmýšľal som nad tebou a Matúšom, ale vybral som teba, tak ma nesklam. Cez veľkú prestávku si prídi pre materiály, čo mám z minulých rokov. Čau.“
Tak toto, toto bola moja známosť. Pán učiteľ Martin Kačic*, učiteľ náuky o spoločnosti pôsobiaci v tom čase na Gymnáziu M.R. Štefánika. Spomenuté materiály obsahovali mimo iné aj knihu Trest Smrti od Jeana Imberta, okrem tejto tam bola aj Charta 77, alebo iné šmakovaté kúsky ala Tolkien. Táto scéna sa odohrala približne v mesiaci november, čo predstavovalo mínus tri mesiace do krajského kola. Samozrejme okamžite som sa pustil do štúdia a svoju úlohu som zodpovedne prijal. Teda v podstate to štúdium znamenalo že som si vybral zo zoznamu kníh tu najtenšiu (Trest smrti) a s touto knihou som sadol na začiatku decembra do Čachtickej strelky, ktorá končí vo Veľkej nad Veličkou, odkiaľ som sa postupnými ďalšími spojmi a niekoľkými alkoholovými zastávkami dostal až do Prahy (ako inak, za bývalým game masterom zo servera World of Warcraft, pozdravujem Baha). Počas cesty som tú knihu zlúskol, nie že by som to zrovna oskenoval to nie, ale až taká katastrofa to nebola. Aby som Vás neunudil celkom,nezáživnými pasážami, ako sme sa v Prahe dostali do strip klubu kde mi sakra sexy ženská neuveriteľným spôsobom rozviazala šnúrky na topánkach, alebo ako som si v opitosti nevedel spomenúť na hlavné mesto Estónska a preto som stratil možnosť sexu s nejakou Estónkou v električke, preskočím rovno k mesiacu február.
Kapitola druhá: „obálka“
Mínus víkend do krajského kola. Sedíme s Anči Hunčíkovou po škole v opustenej triede a čítame si minuloročné písomné testy z krajských kôl. Nič moc zábava a veľký chaos. Opäť preskočíme nudné pasáže bla bla bla, bla bla. A zrazu sa nachádzam po úspešne zvládnutej písomnej časti v miestnosti plnej inteligentných ľudí, ktorí spolu so mnou postúpili na časť ústnu. Vylosoval som si číslo osem čo znamená, že idem posledný. Každý ťahá jednu otázku, dokopy sa v miestnosti nachádza 18 otázok. 17 súťažných a jedna tipu: „kde dpc sa nachádza záchod“. Decká postupne chodia pred porotu, všetci sú v jednej miestnosti, viem že jediná téma ktorú si môžem vylosovať, aby som niečo povedal je tá na ktorú sú odborníci Sadám Husajn, Kim Čong-il a Barack Obama. Témy sa míňajú, eutanázia, interrupcia, ústava, Helsinki, charta 77 (tá kniha bola strašné nudná a dlhá, skončil som po príhovory...sorry)... Zrazu číslo osem. Stojím pred päť člennou porotou, predo mnou dve obálky. Keďže určite viete, že som priaznivec amerických happy endov a mojím obľúbeným programom je modré z neba, nemusím Vám hovoriť čo som si vytiahol. Radšej Vám poviem ako. Mohol by som povedať, že to bolo šťastie, alebo zásah z hora, možno by obstálo aj tvrdenie že mi to bolo napísane. Pravdou však je, že tie obálky sakra presvitali a ja som jednoducho videl veľké tlačené čierne, Times New Roman veľkosťou asi 150ka, tučné, podčiarknuté „Trest smrti“. Čo bolo v obálke druhej netuším, ale viem, že tam môj postup na celoštátne kolo nebol.
Kapitola tretia: „šťastie“.
Aby som to celé skrátil a trochu hodil latku dolu aj pre budúcich majstrov olympionikov. Na celoštátnom kole to skončilo fiaskom. Moja príprava bola ešte horšia ako tá na kolo krajské, moja esej zbúchaná za pár hodín. Zato moje sako mi seklo a fest dobre som sa ta najedol. Skončil som desiaty z celkového počtu dvanásť účastníkov, v mojej miestnosti. Suma sumárum som mohol byť niekde v spodnej tridsiatky keďže boli miestnosti tri. A práve toto bolo moje šťastie. Keby som totiž vyhral, keby som skončil niekde inde asi by ma moja túžba napraviť si pošramotenú reputáciu ľudsko-právneho aktivistu nedohnala k tomu, aby som súhlasil s členstvom v ALUMNI klube olympiády.
Pokračovanie o tom ako som nakúpil dvadsať džúsikov v Lídli a hral sa na školiteľa ,alebo opil spolu s ostatnými ALUMNI členmi poradcu českého poslanca, nabudúce.
Na záver len krátka vážne ponaučenie. Nebojte sa výziev, možno sa aj Vám na ľavom mieste v ľaví čas objaví ta správna striptérka a rozviaže ten správny uzlík!
*pozn. autora: rozhodol som sa, že v tejto sérií článkov dám každému meno, ktoré mu prináleží, alebo to s ktorým sa mi zdôveril, keď som toho, ktorého človeka poznal. Pre prípad žaloby prosím kontujte Michala Predného, môjho osobného právnika. Prosím urobte tak až o deväť a trištvrte semestra, keď právo doštuduje. Pre prípad bitky mojej osoby, prestaňte v tomto momente čítať článok a ja Vám sľúbim, že sa o Vás nikdy viac nerozpíšem. Naozaj ...vy svine!
